reklama

Dušičky... (spomienky)

Starodávny zvyk, spomínať na svojich zosnulých predkov, aspoň raz ročne navštíviť ich hroby, ozdobiť ich kvetmi a zapáliť sviečočky, je na Slovensku pevne zakorenený. Nie je a nebolo tomu inak ani v našej rodine.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Moje prvé spomienky sú ešte z čias pred vojnou, niekedy z rokov 1936 a 1937. Na cintorín v Košiciach sme na Dušičky chodievali neskoršie popoludní a v šere blížiaceho sa večera blikotajúce plamienky sviečok pôsobili na mňa veľmi vzrušujúco. Nevnímal som ani tak obvyklý obrad okolo hrobu mojich starých rodičov, ako najmä ruch a celkovú atmosféru prostredia plnú čarovných svetielok. No najviac som sa tešil na ceremóniu v časti vojenského cintorína. Mamka ma tam zaviedla preto, lebo jej brat Pavel padol v prvej svetovej vojne a bol pochovaný niekde v ďalekej cudzine. Čo sa tam nastúpenej vojenskej jednotke hovorilo, to som nevnímal , ale záverečná salva čaty vojakov z pušiek mi stála za to, aby som vydržal až do konca.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po návrate domov sa spomínali nebohí príbuzní, prezerali sme si ich fotografie a počúval som rozprávanie o ich živote a smrti. Tieto rozhovory mi hlboko utkveli v pamäti a vnukli mi myšlienku, ktorú som realizoval o niekoľko desaťročí, že sa pokúsim zistiť kde leží mamkin brat Pavel.

Jeho spolubojovníci spomínali, že bol krátko pred ukončením bojov pred koncom vojny ťažko ranený do nohy a dostal sa do francúzskeho zajatia. Vraj ho odtransportovali do blízkosti Dijonu, kde sa zajatým spolubojovníkom stratil. Na základe týchto rečí som sa rozhodol začať svoje pátranie v Dijone. Roku 1965 som si vzal so sebou trošku košickej zeme z hrobu jeho rodičov - mojich starých rodičov a pobral som sa cez Rakúsko a Švajčiarsko do Dijonu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hneď prvý občan mesta Dijon mi ochotne vysvetlil, kde sa nachádza vojenský cintorín. Jeho usporiadanie, údržba a poriadok na ňom ma prekvapili. Na čelnom návrší veľký lotrinský kríž a pod ním hroby francúzskych vojakov s bielymi krížmi. Hroby boli usporiadané tak, že vytvárali tri širšie pásy. Každý pás mal na hroboch rovnaké kvety takej farby, že celok vyváral národnú modro - bielo - červenú trikolóru Francie. Okolo hrobov francúzskych padlých vojakov bolo z troch strán niekoľko radov čiernych krížov. Tieto hroby boli bez kvetov, ale so vzorne pestovanou trávou a na krížoch boli vyryté mená padlých.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa mien som si hneď domyslel, že sú to hroby padlých nepriateľov alebo zajatcov. Bolo ich toľko, že hľadať medzi nimi konkrétne meno by mi zabralo veľmi veľa času. Našťastie som si pri vstupe všimol, že neďaleko vchodu je budova, v ktorej zrejme bude správa cintorína. Tabuľka nad vchodom potvrdila môj predpoklad. Vošiel som. Starší pán prekvapene sa spýtal, čo by som hneď po ránu od neho chcel. Vysvetlil som mu svoj problém s prosbou o pomoc. Bez dlhých rečí vstal, zašiel k starej skrini, o ktorej vysvitlo, že je v nej archív. Zo skrine vytiahol hrubú knihu, nalistoval rok 1918 a hľadal meno môjho uja - mamkinho brata. Napriek dlhému zoznamu mien hľadanie netrvalo dlho. Na moje prekvapenie boli tam uvedené aj ďalšie informácie: dátum jeho zranenia a padnutia do zajatia, dátum operácie - amputovanie dolnej končatiny nad kolenom, záznam z nemocnice o úspešnom zotavovaní a o pár dní nakazenie „španielskou" chrípkou, na ktorú zomrel na tretí deň po skončení vojny. Povedal mi súradnice jeho hrobu a vysvetlil, ako sa k nemu dostanem. Informácia o udalosti, od ktorej uplynulo takmer pol storočia bola perfektná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hrob som ľahko našiel, ujovo meno bolo na čiernom kríži pekne vyryté, hrob upravený. Vysypal som naň tú hrsť zeme z hrobu jeho rodičov, odfotografoval prostredie, pomodlil v mene mamkinom a ešte žijúcich príbuzných a šiel som ďalej svojou cestou.

Po návrate domov som dal mamke fotografie, povyprával čo som zistil, obrazne povedané utrel som jej slzičky a život išiel ďalej.

Spomienky mi ale zostali a nedali mi pokoj. Aj keď francúzsky vojenský cintorín bol veľmi pekný, bolo mi ľúto mladých zmarených životov. Začal som si viac všímať, ako sa kto stavia k padlým chlapcom. V Taliansku som sa zastavil pri cintoríne padlých amerických vojakov. V informačnom zväzku som našiel aj mená slovenských chlapcov a v pamätnej knihe navyše aj pár riadkov od rodičov, ktorí boli navštíviť hroby svojich synov. Cintorín bol tiež vzorne upravený.

O peknom a monumentálnom cintoríne sovietskych vojakov na Slavíne vie hádam každý Slovák. Zarazil ma však vzťah Slovákov k svojim vlastným padlým v druhej svetovej vojne. Povšimnutia hodné je, že pomníkov padlým v prvej svetovej vojne je pomerne veľa, skoro v každej väčšej obci. Ale pomníkov padlým v druhej svetovej vojne je veľmi poskromne. Miestami na pomníky padlým z prvej svetovej vojny vyryli mená padlých aj z druhej.

Vojenské cintoríny našich padlých sú zvláštnou kapitolou. Ich údržba bola zanedbaná a po čase boli aj úplne zdevastované. Vojenské cintoríny v Trnave, v Petržalke a aj na východnom Slovensku pôsobili na mňa otrasne. Pôvodne pomerne pekný vojenský cintorín pri Liptovskom Mikuláši na Nicovôm tiež ošumel. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Neviem aký je súčasný stav. Lepší, či horší? Už roky som nebol na niektorom z vojenských cintorínoch. Viem len, že Nemci stále vyhľadávajú svojich padlých a vytvárajú pre nich cintoríny. Možno postupom času aj my napravíme čo sa napraviť ešte bude dať. Veď ak si nevážime a nebudeme vážiť našich padlých, potom stojí zato obetovať svoj život za Slovensko?

Ivan Paulička

Ivan Paulička

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Zvedavý človek, ktorý má rád život v jeho mnohotvárnosti. Zoznam autorových rubrík:  VedaSpoločnosťtechnikakultúraSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu