reklama

Moje najdlhšie prázdniny (spomienky)

Každý žiačik, každý študent sa teší prázdninám a sníva o tom ako ich využije. Nebol som žiadnou výnimkou a po prečítaní knihy „Dva roky prázdnin „ som často s otvorenými očami sníval o možných i nemožných dobrodružstvách, keby... Nakoniec sa mi to keby splnilo, aj keď celkom ináč ako som o tom sníval.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Roku 1943 sme bývali v Prešove. Po ukončení piatej triedy ľudovej školy (terajšia ZŠ) som zložil prijímacie skúšky do štátneho gymnázia na stromoradí. Ako sa to stromoradie v skutočnosti volalo, neviem, ale každý to tak nazýval. V septembri som nastúpil do prímy. Triednym mi bol slovenčinár pán profesor Vávra. Hneď prvý deň sme dostali brožúru so školským poriadkom, ktorú sme museli podpísať (aj jeden z rodičov), že ho budeme dodržiavať. K tomu šek na zaplatenie školného a inštrukciu, že všetci bez výnimky musíme vstúpiť do HM (Hlinkovej mládeže) a chodiť na jej schôdzky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dodržiavať školský poriadok nebol problém, školné 100 Sk zaplatil ocko a HM som ignoroval nie len ja, ale pokiaľ viem, tak celá trieda. Zrejme preto, lebo náš triedny na tom netrval a ignoroval tento príkaz tiež. O význame školného som sa presvedčil o pár dní. Počas vyučovania vošiel riaditeľ, vyvolal jedného žiaka, len mu povedal: „Nezaplatil si doteraz školné" a strelil mu také zaucho, že sme sa čudovali, že spolužiak nepadol. Nasledoval stručný rozkaz: „Von!" a spolužiak okamžite musel opustiť školu. Po pár dňoch sa vrátil. Zrejme školné zaplatil dodatočne.

Na prvú známku si spomínam veľmi jasne. Na matematike som pánu profesorovi Törökovi tvrdil, že nie je štvorka ako štvorka, že záleží aj na spôsobe ich napísania, napríklad na veľkosti. Výsledok bol, že som dostal štvorku ako hrom. V tom čase to bola nedostatočná. Dôsledkom bolo aj písomné upozornenie zasielané rodičom na možnosť prepadnutia z matematiky pri štvrťročnom hodnotení (známka 3-, dostatočná -). Ako akademický maliar, mohol mi pán profesor uznať aj iný pohľad na čísla. Pochopil som, že v škole nie je dôležitý môj názor, ale názor učiteľa. Neskoršie som si to zase potvrdil na univerzite pri skúške z marxistickej filozofie, zhodou okolností tiež v prvom ročníku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek vojnovým udalostiam môj študentský život nevybočoval z normy. Milé prekvapenie prišlo po Vianočných prázdninách. V januári roku 1944 sme dostali polročné a súčasne aj koncoročné vysvedčenia. Lebo školu nám zabralo nemecké vojsko a zriadilo v nej poľnú nemocnicu.

Môjmu ockovi sa moje prázdniny nie veľmi páčili. Uvažoval o tom, či by som nemohol chodiť do školy napríklad v Michalovciach, kde bol v tom čase zamestnaný. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že je to zbytočné, veď už mám koncoročné vysvedčenie v ruke.

Prázdniny som spočiatku užíval v Prešove, od apríla do júna v Michalovciach, potom v Nadliciach, kde som zažil vznik povstania aj časť povstaleckých bojov. Po potlačení povstania sme bývali v Sp. N.Vsi, kde o chodení do školy nemohlo byť ani reči. Odtiaľ sme v januári 1945 odišli do Liptovského Hrádku za sestrou a jej manželom. Tu sme prečkali aj prechod frontu. No a konečne sme našu anabázu skončili zase na východe, pre zmenu už len s malými presunmi medzi Slovenskou ulicou v Prešove, Solivarom a Levočskou ulicou zase v Prešove. Škola bola stále neprístupná. Pre zmenu využívaná Červenou armádou. Vyučovať sa v nej nedalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Raz, niekedy v apríli na svojich potulkách po meste som náhodou stretol svojho triedneho, pána profesora Vávru. Potešili sme sa obaja tomuto stretnutiu a po krátkom rozhovore mi povedal dôležitú informáciu, že v najbližších dňoch začne vyučovanie, pokiaľ mám záujem, aby som prišiel.

Samozrejme, že som prišiel. Očakával som, že budem pokračovať v príme, ktorá trvala len štyri mesiace. Nie, prímu považovali za ukončenú a tak som sa stal sekundánom. V triede bolo veľa nových tvárí, lebo z núdze o priestory nás zlúčili aj s evanjelickým gymnáziom. Okrem toho, veľká časť bývalých spolužiakov, najmä dochádzajúcich z okolitých dedín (hovorili sme im „prespolníci") sa o začatí vyučovania vôbec nedozvedela a žiaľ niekoľko spolužiakov aj zahynulo v dôsledku vojnových operácií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď začalo vyučovanie, bývali sme v Solivare. Cesta do školy mi trvala pešky (ako ináč?) niečo vyše hodiny. Uľavilo sa mi, keď sme sa „presťahovali" do Prešova na Levočskú ulicu. Starí Prešovčania si iste spomínajú na jednoposchodový dom s vežičkou na rohu naproti Bosákovej banke. Byt bol síce pekný, ale prázdny. Preto som dal slovo „presťahovali" do úvodzoviek. Mali sme len jednu jedinú starú stoličku z ohýbaného dreva s formovaným sedadlom. Spali sme len na dekách na zemi. Úlohy som si písal sediac na zemi a zošit položený na stoličke. Skúste písať na takejto podložke a uvidíte aké to bolo pre mňa utrpenie. Nemali sme ani knihy, aj papier bol vzácny. Odrazilo sa to na mojich študijných výsledkoch, našťastie však ku katastrofe nedošlo. Školský rok skončil normálne 30. júna a v septembri som mohol nastúpiť do tercie.

Keď som si to sčítal, mal som prázdniny dlhé 15 mesiacov! A prázdniny to boli skvelé. Koľko som toho počas nich precestoval, videl a zažil! Pre dvanásťročného chalana dosť. Mal som pri tom aj šťastie, napriek vojne nič sa mi nestalo a dlhými prázdninami som nestratil v školskej dochádzke ani rok.

Ivan Paulička

Ivan Paulička

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Zvedavý človek, ktorý má rád život v jeho mnohotvárnosti. Zoznam autorových rubrík:  VedaSpoločnosťtechnikakultúraSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu