Priznám sa, že mne to bolo v podstate jedno kde bývame. Veď rodičia aj sestrička boli stále so mnou a nové prostredie ma upútalo a nabádalo k skúmaniu svojho okolia, svojho nového životného priestoru. Bolo to pre také deväťročné chlapča celkom zaujímavé. Potulovanie po Prešove a jeho bližšom a o niekoľko málo rokov aj vzdialenejšom okolí bola, okrem čítania cestopisov, mojou hlavnou mimoškolskou zábavou.
Rodičia mi dôverovali a mojim potulkám nechávali voľný priebeh. Podstatné bolo, aby večer pred zotmením som bol doma. Škola mi nerobila ťažkosti a tak ani nútenie do učenia nebolo z ich strany potrebné. Svoju voľnosť som hojne využíval. Dodnes ma však mrzí, že sa mi nepodarilo dostať hore na vodárenskú vežu na Moyzesovej ulici, hoci sme bývali v jej bezprostrednej blízkosti.
Po spoznaní mesta prišlo na rad okolie. Najčastejšie Borkút, Cemjata, pomník sedliackeho povstania nad Haniskou a v pekné letné dni aj vojenské kúpalisko na Delni. Bolo tam vynikajúco. Ľudí veľmi málo, často som tam bol sám. Na vode plávali veľké drevené plaváky, z ktorých si spomínam na dlhý, hladký peň, na ktorý bolo umenie si sadnúť a sa na ňom udržať, lebo sa pod človekom raz-dva zvrtol. Menšie nároky na udržanie rovnováhy kládol veľký drevený kruh s dierou uprostred. Po čase som dokázal sa na ňom aj postaviť.
Na Delni v tom čase bolo aj dosť rýb. Najlepšie sa chytali pod haťou. Teda presnejšie, tam ich bolo vidieť najviac. O tom chytaní len pár slov. Väčšie rybky sa vedeli rýchlo uhnúť a do rúk sa chytiť nedali, aspoň nie mne. Malé, tak dva - štyri centimetrové sa dali chytiť tak, že som vyšplechol vodu na betónovú platňu pod haťou a občas nejaká malá rybička aj s vyšplechnutou vodou sa dostala na platňu. Ak som bol dosť rýchly dala sa aj chytiť. Pri zisťovaní čo som chytil, musel som otvoriť dlaň. Rybke stačilo myknúť chvostíkom a z dlane už bola zas vo vode a lov mohol pokračovať ďalej.
Raz ma napadlo, že si doma založím akvárium. Tak som sa sústredil na lov, že slnko sa pomaly chystalo zapadnúť, kým som konečne jednu chytil a neušla mi. Zmestila sa mi celá do dlane, ani neviem či mala tri - štyri centimetre. Rýchlo aj s ňou v zovretej dlani som utekal domov v obave pred otcovým výpraskom pre neskorý príchod. Domov som dorazil až za šera a hneď začal hrozivý výsluch:
- Vieš kedy máš byť doma?
- Viem.
- Kde si bol?
- Na Delni.
- A čo si tam tak dlho robil?
- Chytal som ryby. Odpoveď prekvapila vypočúvajúceho a nasledovala samozrejmá otázka:
- A chytil si niečo?
- Chytil! Zaznela moja hrdá odpoveď a natrčil som otvorenú dlaň aj s malou rybičkou, ktorá žiaľ nevydržala transport z Delni do môjho domova. Naši nevedeli či sa majú smiať či sa tváriť prísne. Smiech prevládol a ja som ušiel výprasku s tým, že som musel sľúbiť, že nabudúce dám rybičkám pokoj.